Pred dvadsiatimi rokmi bol metal už nejakú dobu na svojom vrchole, v podstate sa tá doba pomaly začala chýliť ku koncu. A už niekoľko rokov sa rozvíjali jeho extrémne žánre, ktorých vyvrcholením bol a zostáva death metal. V tom čase existovala hudobná televízia MTV, v nej relácia Headbanger’s Ball, a tam sa v rubrike Triple Thrash Treat tento death metal dal vidieť skôr pravidelne ako len často. Popri ňom grind core, doom, v tých šťastných časoch vlastne starý dobrý thrash metal púšťali pomimo tejto rubriky. Vždy v nedeľu okolo polnoci bola hodina H a to, o čom som si lúštil v nemeckom Rock Harde a čítal vo fanzinoch, počúval z nahraných kaziet a poľských „originálok“, sa tam predviedlo zvukom i obrazom.

Práve v tej dobe, vlastne už o pár rokov skôr,  som – a nebol som sám – pomerne solídne prepadol tomu podaniu death metalu, ktoré servírovali skupiny zo Švédska. Tých tam v tej dobe boli prinajmenšom desiatky a chrastivý zvuk, divokosť a veľmi špecifické harmónie boli rovnocenným súperom tomu, čo v death, doom metale a grind core v pestrej palete ponúkali Štáty, Británia, Holandsko, Južná Amerika a podobne, dalo sa vyberať, extrémny metal bol v tej dobe už celosvetovým fenoménom. Kto chcel, aspoň základný prehľad získal a časom už skupín, ktoré by ho dostali do kolien, resp. ohromili pri prvom vypočutí, už toľko nebolo (stále omnoho viac ako dnes).

V už bližšie neurčiteľnú nedeľnú noc druhej polovice roku 1992, alebo to bolo možno až začiatkom roku 1993 - kto si to má pamätať -, z obrazovky vybafla ďalšia nová vec, pri ktorej som si po zhliadnutí jediného klipu a vypočutí jedinej skladby povedal – túto šialenosť si zoženiem, maže medzi hudobné priority. V polorozflákanej továrenskej hale vtedy muzicírovalo kvinteto švédskych metiel, ktorému dominoval besniaci, zľahka maniakálne pôsobiaci typ na poste vokalistu. Hudobne išlo o death metal, zase raz trochu iný, na aký som bol dovtedy zo Švédska zvyknutý. Zvukovo to nebol starý dobrý rinčiaci Sunlight, a hudobne tiež odlišný typ divočiny – agresívny, nervný či nervácky, náklep postavený na kontrastoch zlovestných harmónií a až nelahodne pôsobiacich disharmónií. Takto na popis asi dosť nesúrodo pôsobiaca zmes, ako celok však fungovala skvelo a hlavne bola originálna.

Išlo o skladbu „Kingdom Gone“ od göteborských AT THE GATES, ktorí 27. júla u britských Deaf Records – tuším sublabel Peaceville – vydali svoj debutový album „The Red In The Sky Is Ours“. Obal si miesto typických deathmetalových temných, prípadne komixovo „hrôzostrašných“ obrázkov vystačil s červeno-čiernou svetelnou abstrakciou a vynikajúcim logom. Už tu sa kapele podarilo „zviditeľniť sa v dave“. A podobne to bolo s hudbou.

Muzikanti, ktorí sa tu zišli, neboli napriek mladému veku žiadni zelenáči. Zo zoznamu spolkov, ktorými si prešli predtým, než sa ocitli „v bránach“, ako monumenty čnejú hlavne dva – samozrejme death/blackmetalová zloba GROTESQUE a temný surový deathmetalový moloch LIERS IN WAIT.

Predchodcami debutového albumu boli demo „Gardens Of Grief“ z roku 1992 a „Promo Demo 1992“ (skladby z neho sa objavili až na dlhohrajúcej dvojke „With Fear I Kiss The Burning Darkness“ z roku 1993). AT THE GATES si svoj štýl pre debutový album stvorili pomerne rýchlo – skombinovali brutalitu s príklonom k technike z LIERS IN WAIT a temnotu a zlobnú harmonickosť GROTESQUE. Pripomeňme si, že termíny ako „melodic Swedish death metal“ a „Gothenburg sound“ v tej dobe, a ešte nejaký rok potom, ani neexistovali. AT THE GATES, bez toho, aby si to uvedomovali, začali budovať nový prúd v rámci death metalu, a po rokoch z neho vychádzajú nielen ako tvorcovia, ale tiež ako najlepší predstavitelia. Asi aj preto, že hoci ich neskoršie diela, zvlášť „Terminal Spirit Disease“ a „Slaughter Of The Soul“, vďaka možno tradičnejším kompozičným schémam a výraznejšej melodike môžu pôsobiť „uhladenejšie“, nestratili ATG na rozdiel od mnohých zo zreteľa to, že podstatou death metalu je extrémnosť a agresivita.

Deväťskladbový debut prináša ostrý, technický death metal, kde nie je núdza ani o klepačky. (Keď sa to tak vezme, na to, že death metal nie že znesie, ale priam potrebuje „grindové“ náklepy, prišli Švédi asi aj skôr ako Američania, prípadne im to došlo tak akosi naraz). Zvlášť vo voľnejších partoch hrajú prím vznosné harmonické štruktúry a originálna melodika, ktorú sa stovky skupín po celom svete snažia napodobniť dodnes, výsledky sú rôzne, každopádne tomu, ako to hrali títo Majstri, sa málokto čo len priblížil. V zásade melancholickú či do vlastného vnútra zahľadenú náladu týchto pasáží niekedy dopĺňajú husle – pri takomto extrémnom materiáli dosť odvážny skutok, zvlášť pred dvadsiatimi rokmi. A samostatných husľových partov je tu tiež zopár.

Na tom, že hudba na „The Red In The Sky Is Ours“ znie ako celok útočne a agresívne, majú zásluhu hlavne dve veci – časté kontrasty harmónií/disharmónií, a Lindbergov revaný, zúrivý, besniaci, tu a tam nepríčetne pôsobiaci vokál. Dodnes je to jeho trademark, rozoznateľný aj medzi mnohými nasledovníkmi či napodobňovateľmi. V dobe, kedy sa už od začiatku k extrému spejúci štýl deathmetalového spevu vybral do hĺbky, on ostal kdesi v stredoch a občas vtrhol do výšok. (Pri coverovaní ATG odporúčam nerobiť frajera a ctiť to, čo bolo vymyslené v origináli, len s týmto revom má pocta legende zmysel.)   

Debutovým albumom AT THE GATES založili nový deathmetalový subžáner a naštartovali krátku, ale intenzívnu kariéru, ktorá vyvrcholila všeobecne najuctievanejším zásekom „Slaughter Of The Soul“. Potom sa vďaka vnútorným nezhodám „Brány“ na dlhé roky zatvorili. Pár rokov prebiehajúci reunion je už len o hraní na festivaloch, pretože účty sa platiť musia. Ale vzhľadom na to, že podľa reportov ide v tomto smere AT THE GATES karta vynikajúco, prečo im to nedopriať.